O pár dní mala ísť Amy na prvé vyšetrenie. Našťastie všetko dopadlo dobre. Mesiace utekala a Amy a Michael sa tešili na ich prvé bábo. Keď bola Amy v 5 mesiaci mala ísť na nejaké vyšetrenia k tomu doktorovi, ktorý jej predtým pokašľal výsledky a myslela si, že nikdy nebude mať dieťa, ale opak bol pravdou. Večer predtým bola Amy sama doma a čakala na Michaela, ktorý mal nejaký pracovné stretnutie. Asi o pol 10 prišiel domov. Keď vošiel do domu všimol si, že Amy sedí dole v obývačke a pozerá telku. Prišiel k nej a sadol si na gauč. Dal Amy pusu na líce a ona ako keby ho nevnímala tak sa jej opýtal. „Amy čo sa deje? Si v poriadku?“ no Amy mu neodpovedala a ďalej sledovala televízor. „Halóó Amy... počuješ?“ trochu do nej šťuchol. Potom sa Amy spamätala a povedala. „Ahoj Michael... potrebuješ niečo?“ „Nie miláčik len by som chcel vedieť, že čo je s tebou?“ „Nič prečo sa pýtaš?“ „Lebo si nejaká zamyslená. Tak mi to povedz Amy.“ Amy sa k nemu pritúlila a odpovedala mu. „Zajtra idem na testy či je naše dieťatko v poriadku.“ „Aha a ďalej...“ „Idem k tomu istému lekárovi pri ktorom sme sa boli dať vyšetriť. Michael mám strach, že to opäť pokašle alebo, že to tento krát bude pravda a s naším maličkým nebude všetko v poriadku.“ Michael ju silnejšie objal a povedal jej. „Amy určite bude všetko v poriadku uvidíš. Nemáš sa čoho báť. A keď sa budeš veľmi báť tak tam pôjdem s tebou a keď ti povie niečo zlé tak ho zbijem!“ snažil sa ju Michael rozveseliť a odpútať jej myšlienky od tých testov. „Tak to by som chcela vidieť ako sa ty biješ!“ povedala mu s úsmevom. „Hurá ty sa smeješ. Milujem keď sa usmievaš!“ „A Michael... išiel by si so mnou aj keby som sa nebála?“ „Jasné, že by som s tebou šiel. Aj na kraj sveta.“ „Ja viem Michael. Lepšie som si vybrať nemohla.“ „Nechápem Amy. Čo si si nemohla vybrať lepšie?“ „No predsa manžela nie?“ usmiala sa Amy. „Aha...“ dodal Michael. Amy zdvihla hlavu k nemu a na tvári jej žiaril úsmev. Nahla sa k nemu a pobozkala ho. Michael si oprel hlavu o Amyinu a spolu sledovali telku až kým pri nej nezaspali. Okolo pol 3 sa Michael zobudil a chvíľu sledoval Amy ako spí. „Amy vstávaj... zlato. Poď pôjdeme si ľahnúť do postele.“ Šepkal jej Michael. Amy sa pomaly prebúdzala. „Čože? Dobre Michael poďme...“odpovedala mu a oprela sa o jeho rameno. Michael vypol televízor a pomohol sa Amy postaviť. Pomaly odkráčali do spálne. Amy sa prezliekla a keď si chcela ľahnúť do postele zkríkla: „Aúú...“ hneď k nej pribehol Michael. „Amy, miláčik čo sa deje. Si v poriadku aj dieťatko?“ pýtal sa jej. Posadil ju na posteľ a čupol si k nej. Amy sa na neho usmiala. „Prečo sa smeješ... Amy čo ti je smiešne?“ „Michael... naše dieťa...“ „Čo je sním?“ nedal jej dopovedať. „Michael keby si ma nechal dopovedať tak by som ti povedala, že sa pohlo. Prvý krát sa pohlo!“ Amy sa tísli slzy šťastia do očí. „Michael daj mi ruku...“ chytila jeho ruku a priložila ju na svoje brucho. „Cítiš to Michael?“ „Áno cítim Amy... je to neuveriteľné. Milujem ťa.“ Pobozkali sa a potom si ľahli. Ráno išli na tie testy. Doktor spravil Amy ultrazvuk a zobral jej krv na vyšetrenie. Pol hodiny čakali v kým budú výsledky. Potom sestra zavolala Amy do doktorovej ordinácie a o chvíľu za ňou prišiel doktor. „Pani Taylorová máme tu výsledky...“ „Dobre pán doktor. Povedzte mi to a už ma toľko nenapínajte prosím.“ „Dobre... podľa výsledkov by vaše dieťa mala byť postihnuté Downovým syndrómom. To jest, že by malo mať znetvorenú tvár.“ „Čo? To nemôže byť pravda!“ kričala na neho Amy. „Pani Taylorová nekričte na mňa ja za to nemôžem!“ „Minule ste zamenili moju vzorku krvi s niečiou inou a teraz mi poviete, že moje dieťa je choré?! Pokiaľ ja viem tak to je genetická choroba a nikto v mojej ani v Michaelovej rodine takýto syndróm nemá!“ „Nezávisí to len od genetiky pani!“ „Nie?! Chcem, aby ste mi dali moju vzorku!“ „Ale ja vám ju nemôžem dať!“ Amy k nemu pristúpila bližšie a cez zaťaté zuby mu povedala. „Ak mi ju nedáte tak sa riaditeľ tejto nemocnice dozvie čo sa stalo so vzorkami, ktoré ste mi zobrali pred 5 mesiacmi!“ Doktor na chvíľu niekam odišiel a vrátil sa aj so vzorkami. Bez slova jej ich podal a ona potom odišla von z ordinácie. Sadla si na prvé sedadlo, ktoré uvidela a rozplakala sa. Keď sa Amy dlho nevracala do čakárne Michael ju išiel hľadať. Keď ju zbadal ako sedí na lavičke a plače hneď sa k nej rozbehol. Sadol si vedľa nej a silno ju objal. „Amy povedz mi čo sa stalo?“ Ona sa nadýchla a ako plakala začala mu hovoriť čo sa stalo. „Michael on mi povedal, že naše dieťatko, že je...“ „Čo je sním?“ „Je choré... že vraj má Downov syndróm.“ Michael ju ešte viac objal a pomaly začínal plakať aj on. „Amy čo to znamená?“ „Naše maličké bude mať znetvorenú tváričku a aj končatiny. Ak to je pravda tak sa musíme len modliť, aby malo veľmi nízky stupeň postihnutia.“ „A ako to zistíme? Čo keď je úplne v poriadku ako na to prídeme?“ „Vzala som si svoje vzorky a pôjdem s nimi za Jackom Sweatsom nech spraví tie testy ešte raz. A nech ma vyšetrí on, ale dnes už nie. Poďme domov Michael už nechcem byť v tom depresívnom prostredí!“ povedala mu a objala ho. Potom sa zdvihli a odišli preč. Nasadli do auta a šofér ich odviezol domov. Keď boli doma Amy hneď vyšla do spálne a zavrela sa tam. Vošla do kúpelne a opláchla si tvár studenou vodou. Pozrela sa do zrkadla a potom sa vrátila späť do spálne. Tam sedela zvyšok dňa a s nikým sa nerozprávala. Celú noc ani ona ani Michael nemohli spať. Na koniec sa im to nejak podarilo. Ráno vstala Amy skoro ráno obliekla sa a išla do kuchyne spraviť si niečo na raňajky. O pár minút za ňou prišiel Michael. „Ahoj zlato...ako sa máš?“ pýtala sa ho keď prišiel. „Ahoj Amy...nie veľmi dobre po včerajšku. Za to ty žiariš.“ „Ďakujem Michael...čo si dáš na raňajky.“ „Neviem Amy...nemám na nič chuť.“ „No tá musíš jesť.“ „Amy nerozumieš to, že nemám chuť!“ zvýšil na ňu hlas. Amy pustila varešku čo mala v ruke a povedala mu. „No ták prepáč, že sa snažím!“ potom naštvane odišla. Michael sa postavila išiel hneď za ňou. „Amy prepáč mi to, ale správaš sa tak ako keby ti bolo jedno či naše dieťa je v poriadku.“ „Michael myslíš, že mi na tom nezáleží? Myslíš, že nechcem, aby naše maličké bolo zdravé? Chcem to viac ako čokoľvek na svete, chcem, aby boli zdravé. Dala by som za to svoj život Michael. Ale nič s tým nespravím ak nebudem jesť a piť...“ na chvíľu stíchla a čakala čo jej povie Michael no on bol ticho. „Vieš čo idem za Sweatsom, aby si mal dušu na pokoji.“ Dopovedala. Vyšla hore do spálne, vzala si kabelku a bundu. Potom vyšla von nasadlo do svoj ho auta a odišla do nemocnice. Cestou zavolala doktorovi, aby ju čakal. Keď prišla tam dala mu vzorky od druhého lekára. On jej potom vzal krv na porovnanie a aby spravil testy na novo. Potom jej vzal aj plodovú vodu, aby mohol vylúčiť ten Downov syndróm. „Dobre Amy môžeš počkať tu v mojej kancelárii o hodinku som späť.“ „Dobre Jack budem... a ďakujem!“ Amy hodinu čakala na Jacka kým príde s výsledkami a dočkala sa. „Tak dúfam, že máš pre mňa dobré správy.“ Hovorila mu hneď keď vošiel dnu do kancelárie. On sa zatváril tak vážne a potom spustil. „Amy...tie vzorky čo si priniesla neboli tvoje. Doktor ich musel zmeniť nárokom lebo nálepky s menami boli prelepované.“ „No dobre a čo maličké?“ nedočkavo sa ho pýtala Amy. „Amy...tvoje a Michaelove dieťa je.. no ono je...úplne v poriadku. Ja na 100% zdravé!“ na Amyinej tvári sa zjavil úsmev. Pribehla k Jackovi a silno ho objala. „A ešte mám pre teba jednu správu. Keď už som robil tie testy tak som si dovolil zistiť pohlavie dieťatka. Amy budete mať dievčatko. Krásne zdravé dievčatko!“ Amy sa tisli slzy do očí. „Ďakujem Jack máš to u mňa. Nikdy ti to nezabudnem! Keď budeš niečo potrebovať stačí sa len ozvať. Ja už pôjdem povedať to Michaelovi. Ahoj Jack!“ „Ahoj Amy a blahoželám.“ „Ďakujem!“ dala mu pusu na líce a utekala do auta. Cestou domov si všimla titulky časopisov. Písal tam AMY & MICHAEL: PROBLÉMY S ICH PRVÝM BÁBOM. DRŽÍME VÁM PALCE, ABY VŠETKO DOBRE DOPADLO! Alebo PRVÉ DIEŤATKO AMY A MICHAELA JE CHORÉ?! DRŽÍME PALCE NECH TO DOBRE DOPADNE! A mnoho podobných. To bolo prvý krát čo o nich novinári písali v dobrom. „Michael...Michael! Si tu?“ kričala na neho Amy keď prišla domov. On po chvíli prišiel za ňou. „Čo je Amy?“ „Je v poriadku!“ „Kto?“ „Naše maličké...teda naša malá!“ Michael hneď k nej pribehol a silno ju objal. Potom sa celý deň tešili, že je všetko okay.